„Skupiny ľudí skutočne podliehajú magickej moci slov.“
Môj pradedo, Naftaly Aronovič Frenkel,
milionár známy pod menom „lesný kráľ Čierneho mora“ sa svojím emocionálnym
kvocientom a ekonomickým myslením nielenže dokázal vypracovať
v sovietskom lágri z väzňa na strážnika, ale tiež počas troch hodín
spoločného stretnutia očaril i pána Stalina. Pradedo Frenkel totiž pánovi
Stanilovi rozprával presvedčivo o zvýšení „trudnosposobnosti“
a ekonomickej spôsobnosti pracovných táborov. Pán Stalin poslúchol môjho
deda a ďalších 50 miliónov Rusov poslúchlo pána Stalina.
Dedo prijal od svojho otca postačujúci
kapitál na to, aby sa dostal spolu so svojou matkou bezpečne do Nemecka, kde sa
mal ujať „kultúrnej misie“ ako vierozvestec nového náboženstva – teoretického
marxizmu s príchuťou praktického stalin-leninizmu. Spolu s babkou
mali smerovať do Frankfurtu nad Mohanom, kde ich už čakali páni v Inštitút für
Sozialforschung miestnej univerzity. O tom však
niekedy inokedy a podrobnejšie.
Môj dedo, mne známy ako Fedor, sa však
rozhodol vziať život do vlastných rúk a vzoprieť sa komandovaniu svojho
otca. Koncom 30. rokov 20. storočia sa usadil v Ružomberku – vo farnosti
otca národa Andreja Hlinku, – v nie síce starobylej, ale solídnej židovskej
obci s dobre etablovanou mestskou komunitou. V tom čase tu žilo
zhruba sedem stovák „našincov“. Ako dedo spomínali: „Priľahlé funduše už boli
naše, ekrazit sa rozlieval na úpis a na pôžičku gójimskej chudobe vždy
bolo.“ Pod vplyvom učenia Andreja Hlinku o gójimských účastinných
spolkoch, o bankách a vartovaní sa pred pijatikou však šiel tradičný
židovský biznis dlhodobo dolu vodou. Napriek tomu, „naša komunita“ takto
rozmýšľala: „Nuž, pomery sa menia, herrenvolkom už tu dlho nebudú Maďari
a my musíme hľadieť vždy do budúcnosti.“ A tak v roku 1909
dokonca ružomberskí židia hromadne podpísali žiadosť o Hlinkovo
prepustenie.
Dedo Fedor, ktorý zdedil nemálo dôvtipu
po svojom tatkovi a napriek vzdoru voči rozhodnutiam svojho
otca pamätajúc na svoju „kultúrnu misiu“, rozhodol sa, že sa dá pokrstiť.
Hovoril si takto: „Teraz sa tak učí, že kresťan-katolík si má požičať iba od
kresťana-katolíka. A ak znova zavedú, že kresťan-katolík sa smie učiť iba
od kresťana-katolíka, veľmi ťažko sa mi podarí naplniť aspoň časť otcovej vôle:
s nevôľou bude prijímať Nežid nové učenie od Žida.“
O tejto veci sa poradil s miestnym
rabínom Dr. Arthurom Wieszkopfom. Po vykonaní závažných kabalistických
obradoch, o ktorých sa bližšie nikdy viac v našej rodine už
nerozprávalo, mu rabbi jeho zámer odobril.
A tak dedo Fedor po noci strávenej
v úprimnej modlitbe k B.hu a preklínaní všetkých svätých
vyhľadal Hlinkovho nástupcu na ružomberskej fare – Mons. ThDr. Jána Ferenčíka,
rímsko-katolíckeho kňaza. Nemohol nájsť lepšieho! Mons. Ferenčík horlil za
konečné riešenie židovského problému, ktoré videl v práve sa
uskutočňujúcej masovej konverzii židovstva. Zaiste, Ferenčík bol dobromyseľný
a naivný, keď sa v liste biskupovi Vojtaššákovi rozplýval nad tým, že
židovskí konvertiti „uznali Ježiša Krista, prijali Jeho náuku a príkazy,
dali sa do vyznania kresťanstva.“ Môj dedo na rozdiel od Ferenčíkovho
presvedčenia neskôr spomínal, že jeho krst bol najmä „funkčným talizmanom“,
ktorý dal nový život frenkelskému živlu a jeho vierozvesteckej misii
v „Malom Izraeli“, ako sa ešte vždy medzi „našimi“ nazývajú Horné Uhry.
127. hromadným krstom židovských
konvertitov v Ružomberku, spomedzi nich i môjho deda Fedora, sa tak začal
príbeh mojej užšej rodiny.
Otec, syn deda Fedora, bol krstený menom
po sv. Františkovi a aj priezvisko si neskôr zmenil z Frankel na
Fank, čo nebolo v tých časoch ničím výnimočným nielen pre našich starších
bratov vo viere, tobôž pre ich konvertované detiská.
Môj „papá“, ako ho familiárne nazývam,
sa z Ružomberka presťahoval do Oblazova pri Žiline. Tu sa oženil za dobrú
katolíčku Máriu, moju matku. Tu svojho času zakladal bunku podzemnej Cirkvi,
aby neskôr tu, v mojom rodnom Oblazove založil nielen miestny odbor
vlasteneckej strany HZDS, ale i KDH.
Ako možno z uvedeného slobodne
usudzovať, vo mne ako v treťom pokolení po pradedovi Frenklovi sa završuje
prerod starobylej carihradskej židovskej rodiny na nositeľov vernej
rímsko-katolíckej a slovenskej vlasteneckej tradície. V mojom
životopise však niet viac miesta pre rodinnú genealógiu. Musela som však Teba,
milý čitateľ, voviesť do svetla, v ktorom i Ty lepšie uvidíš, že za
mojou katolíckou a vlasteneckou horlivosťou sú moje židovské korene rodiny
Frankelových.
Shalom – Stern – Pokoj
Podrobnosti
Napísal: Anna Franková
Uverejnené: 10. máj 2013
Prečítané: 17x
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára