nedeľa 21. septembra 2014

Anna Franková: Semeno nášho rodu Fraenkelových – Frankelových – Frankových


„Skupiny ľudí skutočne podliehajú magickej moci slov.“



Môj pradedo, Naftaly Aronovič Frenkel, milionár známy pod menom „lesný kráľ Čierneho mora“ sa svojím emocionálnym kvocientom a ekonomickým myslením nielenže dokázal vypracovať v sovietskom lágri z väzňa na strážnika, ale tiež počas troch hodín spoločného stretnutia očaril i pána Stalina. Pradedo Frenkel totiž pánovi Stanilovi rozprával presvedčivo o zvýšení „trudnosposobnosti“ a ekonomickej spôsobnosti pracovných táborov. Pán Stalin poslúchol môjho deda a ďalších 50 miliónov Rusov poslúchlo pána Stalina.
Dedo prijal od svojho otca postačujúci kapitál na to, aby sa dostal spolu so svojou matkou bezpečne do Nemecka, kde sa mal ujať „kultúrnej misie“ ako vierozvestec nového náboženstva – teoretického marxizmu s príchuťou praktického stalin-leninizmu. Spolu s babkou mali smerovať do Frankfurtu nad Mohanom, kde ich už čakali páni v Inštitút für Sozialforschung miestnej univerzity. O tom však niekedy inokedy a podrobnejšie.
Môj dedo, mne známy ako Fedor, sa však rozhodol vziať život do vlastných rúk a vzoprieť sa komandovaniu svojho otca. Koncom 30. rokov 20. storočia sa usadil v Ružomberku – vo farnosti otca národa Andreja Hlinku, – v nie síce starobylej, ale solídnej židovskej obci s dobre etablovanou mestskou komunitou. V tom čase tu žilo zhruba sedem stovák „našincov“. Ako dedo spomínali: „Priľahlé funduše už boli naše, ekrazit sa rozlieval na úpis a na pôžičku gójimskej chudobe vždy bolo.“ Pod vplyvom učenia Andreja Hlinku o gójimských účastinných spolkoch, o bankách a vartovaní sa pred pijatikou však šiel tradičný židovský biznis dlhodobo dolu vodou. Napriek tomu, „naša komunita“ takto rozmýšľala: „Nuž, pomery sa menia, herrenvolkom už tu dlho nebudú Maďari a my musíme hľadieť vždy do budúcnosti.“ A tak v roku 1909 dokonca ružomberskí židia hromadne podpísali žiadosť o Hlinkovo prepustenie.
Dedo Fedor, ktorý zdedil nemálo dôvtipu po svojom tatkovi a napriek vzdoru voči rozhodnutiam svojho otca pamätajúc na svoju „kultúrnu misiu“, rozhodol sa, že sa dá pokrstiť. Hovoril si takto: „Teraz sa tak učí, že kresťan-katolík si má požičať iba od kresťana-katolíka. A ak znova zavedú, že kresťan-katolík sa smie učiť iba od kresťana-katolíka, veľmi ťažko sa mi podarí naplniť aspoň časť otcovej vôle: s nevôľou bude prijímať Nežid nové učenie od Žida.“
O tejto veci sa poradil s miestnym rabínom Dr. Arthurom Wieszkopfom. Po vykonaní závažných kabalistických obradoch, o ktorých sa bližšie nikdy viac v našej rodine už nerozprávalo, mu rabbi jeho zámer odobril.
A tak dedo Fedor po noci strávenej v  úprimnej modlitbe k B.hu a preklínaní všetkých svätých vyhľadal Hlinkovho nástupcu na ružomberskej fare – Mons. ThDr. Jána Ferenčíka, rímsko-katolíckeho kňaza. Nemohol nájsť lepšieho! Mons. Ferenčík horlil za konečné riešenie židovského problému, ktoré videl v práve sa uskutočňujúcej masovej konverzii židovstva. Zaiste, Ferenčík bol dobromyseľný a naivný, keď sa v liste biskupovi Vojtaššákovi rozplýval nad tým, že židovskí konvertiti „uznali Ježiša Krista, prijali Jeho náuku a príkazy, dali sa do vyznania kresťanstva.“ Môj dedo na rozdiel od Ferenčíkovho presvedčenia neskôr spomínal, že jeho krst bol najmä „funkčným talizmanom“, ktorý dal nový život frenkelskému živlu a jeho vierozvesteckej misii v „Malom Izraeli“, ako sa ešte vždy medzi „našimi“ nazývajú Horné Uhry.
127. hromadným krstom židovských konvertitov v Ružomberku, spomedzi nich i môjho deda Fedora, sa tak začal príbeh mojej užšej rodiny.
Otec, syn deda Fedora, bol krstený menom po sv. Františkovi a aj priezvisko si neskôr zmenil z Frankel na Fank, čo nebolo v tých časoch ničím výnimočným nielen pre našich starších bratov vo viere, tobôž pre ich konvertované detiská.
Môj „papá“, ako ho familiárne nazývam, sa z Ružomberka presťahoval do Oblazova pri Žiline. Tu sa oženil za dobrú katolíčku Máriu, moju matku. Tu svojho času zakladal bunku podzemnej Cirkvi, aby neskôr tu, v mojom rodnom Oblazove založil nielen miestny odbor vlasteneckej strany HZDS, ale i KDH.
Ako možno z uvedeného slobodne usudzovať, vo mne ako v treťom pokolení po pradedovi Frenklovi sa završuje prerod starobylej carihradskej židovskej rodiny na nositeľov vernej rímsko-katolíckej a slovenskej vlasteneckej tradície. V mojom životopise však niet viac miesta pre rodinnú genealógiu. Musela som však Teba, milý čitateľ, voviesť do svetla, v ktorom i Ty lepšie uvidíš, že za mojou katolíckou a vlasteneckou horlivosťou sú moje židovské korene rodiny Frankelových.
Shalom – Stern – Pokoj



Podrobnosti
Napísal: Anna Franková
Kategória: Život Anny Frankovej
Uverejnené: 10. máj 2013
Prečítané: 17x

Žiadne komentáre: