Odkedy svet svetom je, pospolitý ľud je
očarený géniami. To záblesky ich mysle hýbu svetom, oni, nie my, majú to ťažko
definovateľné čosi. Pramálo zmôžeme, ostáva len žasnúť a azda ešte písať
ódy, snažiť sa, aby z ich veľkosti aspoň kúsok dopadol aj na nás.
Fascinovaní autori svojim fascinovaným čitateľom predložili tisíce strán
o Mozartovi, Newtonovi alebo Messim, kdesi vnútri však zaiste cítia, že sa
snažia o nemožné: genialitu nemožno vysvetliť ani opísať, dá sa len
precítiť. Napriek tomu, vopred si vedomý tej márnosti, tu je môj pokus
vystihnúť genialitu Bélu Bugára, skutočnej osobnosti roku 2014, 2013, 2012, aj
každého iného.
Povedzme si to narovinu: sú politici
a je Béla Bugár. Politici navrhujú, realizujú, oslovujú, snažia sa, Béla
Bugár len jednoducho je. S imidžom dobrosrdečného a vtipného suseda,
ktorý síce je Maďar, ale nejako zásadne vám to nevadí, si v rozbúrených
vodách slovenskej politiky vytvoril svoj vlastný bezpečný prístav, z ktorého
nikdy ani len nevyplával.
Strany vznikajú a zanikajú, spájajú
sa a premenuvávajú, klesajú a stúpajú a Béla Bugár stále je.
Stabilný, nemenný, skala, na ktorej stojí strana porozumenia. Trochu ošedivel,
trochu sa opozeral, jasných šesť percent. Nikto ho nechce vymeniť, nikto
o ňom nehovorí, že je politikom starej generácie (hoci ním je), nikto od
neho neočakáva nič, len to, že bude. A to Béla Bugár dokonale spĺňa.
Mohlo by sa povedať, že jeho existencia
popiera všetky zákony politiky, nebyť toho, že principiálny zákon velí nájsť si
svoju malú bezpečnú dieru na trhu, v nej sa usídliť a urobiť všetko
preto, aby sa do nej nenasťahoval nikto iný. Práve toto umenie Béla Bugár
dotiahol do dokonalosti. Nikto – doslova nikto iný – nedokázal tak ako on
presvedčiť všetkých naokolo, že je niečím, čím v skutočnosti nie je.
V skutočnosti totiž Béla Bugár nie je ničím. Je práve tou prázdnou
nádobou, ktorá znesie akýkoľvek obsah, hoci väčšinu času ostáva prázdna.
Niektoré veci sú skvelé, niektoré veľkolepé, iné magické a potom je Béla.
Je koniec roka
a mnohí z vás si azda s výbuchom polnočných ohňostrojov položia
otázku, čo Béla Bugár v roku 2014 urobil: odpoveď znie – nič. Vydolovanie akéhokoľvek
záznamu aktivity by si vyžadovalo nie jedného ale dvoch celých novinárov,
zdokumentovanie jeho činnosti je úlohou vysoko presahujúcou ľudské možnosti.
Béla Bugár v roku 2014, tak ako v akomkoľvek pred ním, len jednoducho
bol. Ešte zložitejšou úlohou je pátranie po akomkoľvek náznaku názoru. Keď sa
povie teflón, okamžite mi napadne Ján Figeľ, ale kto, ak nie práve Béla Bugár,
je dokonalým reprezentantom bezpohlavnosti? Ešte aj s tým Figeľom sa dá
aspoň nesúhlasiť, ale skúste sa dostať do názorového rozporu s Bélom
Bugárom. Nemožné, zhola nemožné, ako chcieť z cibule upiecť štrúdľu alebo
Pelému zobrať puk. Aký názor? Čo to je, ten názor? A načo je to dobré?
Kritizujeme politikov, že ohýbajú chrbáty a menia postoje a tu je on,
dokonalá antitéza – nikdy žiaden postoj nezmenil. Nikdy totiž žiaden nemal.
Napriek tomu – alebo azda práve preto –
to stále funguje. Béla Bugár si azda aj niečo myslí, ale len odtiaľ-potiaľ,
vždy zásadne a dokonale v rámci oného. Dokáže dlho a pomerne
pekne rozprávať, ale tvrdiť, že aj niečo povie, by bolo prehnané. Nevyzerá
najhoršie, milovať ho nebudete, ale nikdy vás nenaštve a v tom je ten
kľúč. Za predpokladu, že chcete vládnuť, je dobré, ak vás ľudia milujú, On však
vie, že premiérom nikdy nebude a tak stačí, ak im nebude vyložene vadiť.
A tak občas súhlasí a občas nesúhlasí, vždy s mierou, vždy si
vedomý toho, že voľby môže dopadnúť akokoľvek. Večný kandidát na koaličného
partnera, vždy pripravený jednoducho len ďalej byť.
Podarilo sa: umenie
ničnerobenia Béla Bugár dotiahol do dokonalosti. Práve to je esenciou jeho
bytia, jeho víťazný skill. Béla Bugár nevykonáva absolútne žiadnu činnosť
a práve preto je tam, kde je, svojim spôsobom je ideálom všetkých tých,
ktorým sa nechce robiť absolútne nič. A toto dokáže len skutočný génius.Prevzaté
