sobota 10. júla 2010

SOCIÁLNA NÁUKA CIRKVI – letný semester

SOCIÁLNA NÁUKA CIRKVI – letný semester


1. ETIKA SPOLUŽITIA

Etika spolužitia sa zakladá na pravde resp. čnosti pravdivosti v medziľudských vzťahoch.

Ľudia mezdi sebou komunikujú jednotlivé hodnoty, a to na základe pravdy ktorú si navzájom odovzdávajú. Aby vôbec mohla existovať nejaká ľudská spoločnosť, musí zdieľať navzájom jednotlivé hodnoty, ktoré sú minimálne v základoch spoločné pre všetkých členov spoločnosti. Vidieť, že niektoré skupiny ľudí v minulosti sa združovali okolo hodnôt, ktoré im boli najbližšie a vytvorili určitú malú spoločnosť. Keď prestali zdieľať tieto spoločné hodnoty, prichádza väčšinou k degradácii resp. k samotnému rozpadu. Historici sa zhodujú, že napr. Rímska ríša nepadla kvôli hospodárskym resp. politickým problémom, ale predovšetkým z dôvodu morálneho úpadku na osobnej a potom aj na spoločenskej úrovni.

Komunikácia medzi osobami nevyhnutne vyžaduje autentickosť vzťahov a tá sa prejavuje zvlášť v komunikovaní pravdy. Ak by sa spoločnosť mala zakladať len na lži / klamstve tak klamstvo nemôže byť základným fundamentálnym prvkom vytvárania spoločnosti, ktorá by mala mať určitý trvalý charakter. Preto čnosť pravdivosti je jedna sociálna čnosť (stála a trvalá dispozícia ľudskej vôle konať dobro), ktorá je veľmi dôležitá až nevyhnutná.

Čo je teda pravda? Pravda je objektívna skutočnosť, objektívna realita. (Aristoteles: zhoda intelektu s poznanou vecou). Dôležitá je objektivita, ktorá je nezávislá na vnímaní konkrétneho človeka. Človek však prichádza aj k omylom. Človek má rozum a slobodnú vôľu (ľudská dôstojnosť) a práve skrze tieto dve schopnosti máme prichádzať k poznávaniu pravdy a zároveň k jej komunikácii. Naše subjektívne chápanie objektívnej skutočnosti sa má čo najlepšie zhodovať s objektívnou realitou a to konkrétne (subjektívne) vnímanie objektívnej skutočnosti máme podávať (komunikovať) na základe našich schopností.

Opakom pravdy je klamstvo. Texty SZ aj NZ odsudzujú klamstvo ako také. Otcom klamstva je diabol. Princíp morálnej teológie je, že nie je možné konať zlo a tak dosahovať určité dobro. Akoby však existovali prípady (napr. Rahab), kedy tento princíp neplatí. Aj medzi teológmi nie je celkom jasné akým spôsob je možné klamať a pritom nepáchať hriech (napr. pri pomoci blížnemu?). Určite takéto konanie nie je „rast v čnosti“, ale ak nie je iného východiska zo situácie, je otázne, či možno použiť klamstvo. KKC rieši túto situáciu nasledovne:
1483 Lož je najpriamejším previnením proti pravde. Klamať znamená hovoriť alebo konať proti pravde s cieľom uviesť do omylu. Keďže lož narúša vzťah človeka k pravde a k blížnemu, poškodzuje základný vzťah človeka a jeho slova k Pánovi.

Sme však povolaní k tomu, aby sme dosahovali dokonalosť. Morálna teológia má poukazovať na dôstojnosť povolania ktorého sa nám dostalo v Kristovi. Sme povolaní k svätosti. I najmenší hriech či zanedbávanie dobra bráni tomu, aby sme dosahovali dokonalosť. Bolo by teda potrebné lepšie definovať, čo je to klamstvo.

Je obrovský rozdiel medzi tým, explicitne „komunikovať klamstvo“ a „zamlčať pravdu“. Môžu byť v určitých situáciách okolnosti, kde druhá osoba (ktorá má právo vedieť pravdu) nie je schopná prijať plnú pravdu a preto je možno vhodnejšie pre vyriešenie konkrétneho problému zamlčať pravdu. Ďalším faktorom je to, akým spôsobom sa pravda komunikuje (zadosťučíní sa spravodlivosti, pravde – ale môže ublížiť). Napr. dilema lekárov povedať pravdu a akým spôsobom.

Sú to obrovské dilemy, do ktorých sa človek dostáva a zrelý kresťan, ktorý sa snaží integrálnym spôsobom rozvíjať všetky čnosti (a nie vždy má jasno v týchto otázkach, situáciách) môže práve vďaka integrálnemu rozvoju práve v týchto situáciách prispieť k tomu, aby sa človek rozhodol správne. Aby to nebolo minimalistické riešenie, ale najlepšie riešenie.


V skratke:
- sme povolaní k tomu, aby sme úprimne hľadali pravdu
- a maximálne využili všetky prostriedky k tomu, aby sme získali čo najlepšie subjektívne pochopenie objektívnej skutočnosti,
- aby sme aj toto naše pochopenie tým najsprávnejším spôsobom odovzdávali

Ďalšou otázkou je „tajomstvo“ v rôznych profesiách, ktoré nie je možné zjaviť. Spovedné tajomstvo v nijakom prípade, za žiadnych okolností nemôže byť zjavené (toto sa vzťahuje na kňaza).


Dôstojnosť ľudskej osoby a rešpektovanie jej dobrého mena

Opakom rešpektovania dobrého mena je ohováranie a osočovanie. Vo Svätom písme čítame:

Chráňteže sa neužitočného reptania, uchráňte si jazyk od ohovárok, lebo ani tajná reč neuniká trestu: ústa, ktoré klamú, zabíjajú dušu. (Múd 1:11)

Bráň ma pred zberbou ničomníkov, pred tlupou zločincov. Jazyk si brúsia ako meč,
ako šípy hádžu jedovaté slová, (Ž 64:3-4)

lebo sa proti mne otvorili ústa hriešnika a ústa podvodníka. Hovoria proti mne lživým jazykom, zahŕňajú ma nenávistnými rečami a napádajú ma bez príčiny. (Ž 109:2-3)

Pery nemúdrych hovoria o pochabostiach, kým múdri kladú svoje slová na vážky. (Sir 21:27-28)

Prenáhlený spor zapaľuje oheň; prenáhlená hádka vylieva krv; a (zradne) svedčiaci jazyk privádza smrť. (Sir 28:13)

Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym, veď sme si navzájom údmi. (Ef 4:25)

K téme klamstva sa vyjadrujú sv. Otcovia, sv. Augustín dokonca osobitným dielom. Pacem in terris 7, Gaudium et Spes 26: Právo na rešpektovanie dobrého mena je jedným z fundamentálnych práv ľudskej osoby.

V dnešnej dobe majú veľký vplyv práve média. Obzvlášť dnes by pravda mala byť v srdci každého žurnalistu. Každý, kto píše správy, by sa mal snažiť pravdivo informovať o tom, čo sa stalo. Sám novinár by mal vynaložiť všetky dostupné prostriedky na zistenie ale aj pochopenie pravdy aby ju mohol komunikovať. Má sa do max. možnej miery snažiť o objektivitu, t.z. že nie je neutrálny. Tým, že nesie pravdu, ktorá môže veľmi závažne ovyplyvňovať vývoj spoločnosti, nesie veľkú zodpovednosť. Rozlišujeme rôzne typy informácii:
 nevyhnutné (nemožno zamlčať)
 vhodné, užitočné (novinár má určiť či ich má komunikovať ostatným)
 zbytočné (môžu pomáhať aj škodiť, záleží aj od úmyslu s akým ich novinár komunikuje)
 škodlivé (namali by byť podávané)
Každý novinár by sa mal snažiť rozlíšiť, ako ktoré informácie podá.

Ohováranie: rozprávanie o zlých vlastnostiach iného v jeho neprítomnosti s úmyslom vytvoriť zlé meno o tom človeku.
Osočovanie: rozprávanie klamstva o inom.




2. OTÁZKY EKONÓMIE – HOSPODÁRSKY ŽIVOT

Súbor aktivít, ktoré majú za cieľ zadovážiť pre všetkých potrebné priemyselné a potravinové články nazývame hospodárstvo.
Pod ekonómiou rozumieme komplex inštitúcii a procesov, ktoré dokonale uspokojujú ľudské potreby prostredníctvom hmotných dobier a služieb, a umožňujú tak jednotlivcom, ako aj spoločenským organizáciam rozvoj podľa Božích úmyslov.

Kresťanská sociálna náuka do stredu svojej pozornosti kladie otázku etickej a filozofickej povahy: Aký je vnútorný a posledný zmysel ekonómie? Sociálna náuka Cirkvi predkladá sociálno-etické zásady pre hospodársky život. Predmetom sociálnej náuky Cirkvi je v úzkom zmysle slova mravný postoj človeka začleneného do hospodárskeho systému. Každá ekonomická akcia je výsledkom ľudského rozhodnutia a konania a preto podlieha mravnému zákonu.

Je vecou Cirkvi, aby aplikovala etické zásady na hospodársky život a na svet práce. Cirkvi musí ísť o to, aby sa ja hospodárstvo organizovalo s rešpektom k ľudskej dôstojnosti a aby prevládala sociálna spravodlivosť. Na základe etických noriem Cirkev skúma, či v existujúcich ekonomických vzťahoch neprišlo k porušeniu dôstojnosti človeka a práv pracujúceho človeka.

Podľa konštitúcie Gaudium et spes hospodárstvo musí byť v službe človeka. Vzhľadom na materiálne potreby človeka a na jeho duchovný rozvoj je potrebná hospodárska činnosť. Túto hospodársku činnosť však musí kontrolovať človek. V duchu spravodlivosti sa treba usilovať o odstránenie hospodárskych rozdielov vo svete. Úlohou hospodárstva je zabezpečiť dostatok živobytia a ľudsky dôstojný život všetkých vrstiev spoločnosti.


Zmysel hospodárstva vo svetle sociálnej náuky

Človek stvorený na Boží obraz je oprávnený vládnuť nad zemou a urobiť z nej dôstojný príbytok pre seba. Nesmie však prepadnúť svojvôli, bezuzdnosti a panovačnosti. Kresťan hľadí na pozemské veci ako na Boží dar. Pozemské dobrá, Boh určil pre celú ľudskú rodinu a nik nemá právo zbaviť ľudí prirodzeného práva na pozemské dobrá. Je prirodzeným právom človeka používať potrebné prostriedky pre rozvoj vlastnej osobnosti a pre svoje udržanie. Ostatné práva ako vlastníctvo či voľný obchod sa musia tomuto právu podriadiť.

Jednou charakteristikou hospodárskeho života je závislosť človeka od materiálnych dobier a ďalšou nedostatok, z ktorého vyplýva potreba šetrného hospodárenia. Dôležitá je v hospodárskom živote aj vzájomná spolupráca a rozdelenie práce. Z toho všetkého vyplýva, že autorom, stredobodom a cieľom hospodárstva (celého ekonomického života) je človek.

Zmysel hospodárkeho života spočíva predovšetkým v postupnom vytváraní materiálnych predpokladov, ktoré umožňujú jednotlivcovi, ako aj sociálnym organizmom dôstojný ľudský rozvoj. Encyklika Quadragesimo anno (75) k tomu poznamenáva, že: „hmotných dobier je treba toľko, aby vystačili uspokojiť potreby a prípustné pohodlie človeka a aby vytvorili pre neho šťastné podmienky života, ktoré nielenže neprekážajú čnostnému životu, ale ho skôr napomáhajú“.

Nad ekonómiou stoja ľudská dôstojnosť, manželstvo a rodina, kultúrne hodnoty a napokon najvyšší cieľ všetkých vecí, ktorým je Boh.

Katolícke sociálne učenie nepozná konkrétny ekonomický poriadok, to by prekračovalo jeho kompetenciu. Sociálne učenie Cirkvi je určenie princípov, ktoré slúži ako podklad pre spravodlivý hospodársky poriadok. Úlohou Cirkvi je všímať si, či dotyčné hospodárske systémy neprotirečia týmto princípom.

Pokiaľ ide o sociálne trhové hospodárstvo, možno povedať, že je tu v mnohých bodoch zhoda so sociálnym učením Cirkvi, najmä ak je reč o slobode, princípe spoločného dobra a subsidiarity. Ústrednú úlohu v sociálnom trhovom hospodárstve hrá podnikateľ a voľný trh má uspokojovať najrozmanitejšie požiadavky spotrebiteľov. Treba zdôrazniť, že úsilie po zisku podnikateľských subjektov sa musí orientovať na spoločné dobro. Sociálne trhové hospodárstvo má byť v službe spoločného dobra. Cirkev učí, že každé vlastníctvo v každom čase musí slúžiť spoločnému dobru. Zisk má slúžiť vytváraniu nových pracovných miest.
Soc. učenie Cirkvi ako podklad a pomoc pri budovaní spravodlivého ekonom. poriadku

Cirkev vidí v súkromnom vlastníctve základný princíp ekonomického poriadku. Od správneho riešenia otázky vlastníctva závisí existencia trvalého spoločenského poriadku. Rodiny a kláštory sú spoločenstvá, kde v určitom zmysle vládne poriadok spoločných dobier, a kde nemožno tak ľahko využívať druhých. Otázkou je, či by nemohli aj väčšie spoločenstvá (napr. farnosť) žiť v hospodárskom systéme spoločných dobier. Vo všeobecnosti sa táto myšlienka neprijíma.

V sociálnom učení Cirkvi má súkromné vlastníctvo prvoradý význam. Pod súkromným vlastníctvom rozumieme oprávnenie nakladať nejakou vecou. Toto právo sa musí priznať každému človekovi, pretože je to prirodzené právo. Katolícka Cirkev odôvodňuje právo na súkromné vlastníctvo viacerými argumentami:
- zodpovedá príkazu lásky: milovať samých seba
- zaručuje človeku nezávisloť, slobodu voľne konať
- je v súlade s ľudskou dôstojnosťou
- podnecuje človeka zodpovedne konať a vytvárať podmienky pre občiansku slobodu
- pomáha vyjadriť a určiť kompetenciu a zodpovednosť v rámci hospodárskeho systému
- zodpovedá ľudskej potrebe istoty, zabezpečenosti, je základom stability rodín (Pius XII.)
- oživuje hospodársku výmenu, obchod
- poskytuje človeku možnosť konať dobro v prospech iných (Klement Alxandrijský: Kde by sa vzala možnosť darovať niekomu dačo, keby nikto niečo viac nevlastnil?)

Negatívne následky kolektívneho vlastníctva:
- podporuje lenivosť a nechuť pracovať
- zapríčiňuje neporiadok, konfúziu v ekonómii (každý sa usilijue to čo patrí všetkým použiť pre seba)
- je zdromoj sociálnej nespokojnosti (vytvára nepriateľstvo medzi funkcionármi a masou pracujúcich)
- nebezpečná koncentrácia moci
- ohrozuje slobodu a ľudskú dôstojnosť

Garanciou pre ľudskú slobodu a dôstojnosť je súkromné vlastníctvo. Každý hospodársky poriadok sa musí budovať na súkromnom vlastníctve. Otázka súkromného vlastníctva je otázkou spravodlivého rozdelenia pozemských dobier.
Spoločné dobro všetkých má prednosť pred právom na súkromné vlastníctvo jednotlivcov alebo skupín.

Je úlohou štátu, aby umožnil každému prístup k súkromnému vlastníctvu v eticky zodpovedajúcich medziach, čiže privátne vlastníctvo sa musí podriaďovať požiadavkam spoločného dobra celej spoločnosti.

Podľa kresťanskej koncepcie súkromné vlastníctvo má dva aspekty resp. funkcie: individuálnu a sociálnu. Individuálna funkcia dobier tkvie v uspokojení každodenných potrieb človeka, ako aj rodiny, zabezpečuje osobný rozvoj jednotlivca a rodiny. Sociálna funkcia súkromného vlastníctva má za cieľ, aby všetky vrstvy obyvateľstva disponovali potrebnými hmotnými prostriedkami pre dôstojný život a mali možnosť získať trvalé dobrá. Súkromné vlastníctvo nemá byť absolútne. Kto teda svojou usilovnou prácou alebo šťastnými okolnosťami získal nadbytok, má ho veľkoryso použiť na prospech iným.

Štát má poslanie obhajovať záujmy súkromného vlastníctva. Cirkev mu priznáva právo zakročiť v otázkach súkromného vlastníctva, najmä v prípade zneužívania.

Poľnohospodárstvo

Naša epocha akoby zabudla na závažnosť poľnohospodárskeho sektoru, ale neprávom, pretože poľnohospodári sú prvým zdrojom obživy obyvateľstva. Oni sú tí, čo ako prví doslovne plnia Boží príkaz: „Podmanťe si zem!“. Svojou prácou preukazujú ľudstvu neoceniteľnú službu. Poľnohospodárstvo dorába pre život spoločnosti nevyhnutné dobrá. Negatívny jav opúšťania vidieka, najmä mladými je zapríčinený ekonomickou nerovnosťou medzi priemyslom, verejnými službami a poľnohospodárstvom.

Poľnohospodárstvo samo o sebe má stálu zodpovednosť za zabezpečovanie potrebnej výživy obyvateľstva. Vzhľadom na spoločné dobro všetkých obyvateľov v štáte, roĺníci a ich hospodárstva si stále zachovávajú svoj význam a aktuálnosť. Ukazuje sa teda potreba naliehavých zmien v poľnohospodárskom sektore.



3. ŠTÁT

Štát je po rodine ďalším spoločenstvom, čo podlieha časnému poriadku a čo pozostáva z množstva ľudí. Sociálny rozmer človeka sa najlepšie realizuje v občianskej spoločnosti. V rámci tejto civilnej spoločnosti sa formuje štát, ktorého úlohou je:
- integrovať jednotlivcov
- integrovať nižšie spoločenstvá

Sociálna náuka Cirkvi si spod zorného uhla etických zásad všíma pôvod a úlohy štátu, jeho moc a formy a v neposlednej miere aj vzťah kresťana a Cirkvi k štátu. Na Druhom vatikánskom koncile Cirkev zdôraznila svoju zodpovednosť voči štátu a spoločnosti a v duchu svojho poslania právo „vyniesť mravný úsudok aj o veciach týkajúcich sa politického poriadku“ (GS 73).

Pod štátom sa všeobecne rozumie najvyššie a trvalé spoločenstvo s veľkým počtom ľudí, ktorých navzájom spojil dejinný vývoj, kultúra, reč a niekedy i biologické zväzky, a toto spoločenstvo žije na presne ohraničenom území.
Štát ako taký je budovaný na prirodzenom práve človeka, je subjektom autority a práva a má poslanie starať sa o pozemské dobro, a to čo najdokonalejšie.

Štát potrebuje:
 značné množstvo ľudí, ktorí chcú slobodným rozhodnutím žiť pospolu
 teritórium, na ktorom jeho obyvateľstvo trvalo žije
 právny poriadok, ktorý zaväzuje všetkých
 moc, aby mohol realizovať a chrániť právny poriadok – ide o štátnu autoritu

V demokratickom štáte autorita i právny poriadok podliehajú legislatívnej moci (parlamentu), výkonnej moci (vláde) a súdnej moci.

Štát a národ nie sú identické, štát môže pozostávať z viacerých národov. Národ je vo vyššej miere nositeľom istých kultúrnych, mravných a náboženských hodnôt ako štát. Spojenie s národom, vlasťou a rodným krajom je zdrojom života jednotlivcov nie len v materiálnej oblasti ale aj v duchovnej. Nie však v absolútnej miere - v zmysle slepého nacionalizmu. Kresťan vie, že jeho skutočná vlasť sa nachádza v nebi.

Môžu vzniknúť okolnosti, za ktorých sa človek (i kresťan) z nutnosti zriekne vlasti. Napríklad, ak by otec rodiny nebol schopný uživiť rodinu pre nepriaznivé ekonomické podmienky v rodnom kraji a ukázala by sa možnosť emigrovať, je mravne oprávnený urobiť tento krok. Iným príkladom je aj situácia človeka, ktorý vo svojej vlasti nemôže žiť slobodným náboženským životom. Ak sa mu naskytne možnosť emigrovať a tam žiť slobodne žiť, je oprávnený siahnuť po tejto príležitosti.

Vyhnanie z rodnej vlasti, deportácie, sú veľkou nespravodlivosťou a krivdou na ľuďoch.
Iná je situácia, keď sa niekto dobrovoľne musí vzdať miesta, kde sa narodil z vážnych dôvodov. Je to v tom prípade, keď ide o vyššie dobro spoločnosti, ktoré má prednosť pred dobrom jednotlivca a jedinec resp. skupina ľudí zostávajú vo vlasti, ale pre dobro spoločnosti musia opustiť rodný kraj (napr. budovanie ciest, letísk, priehrad...). Štát je v takomto prípade povinný odškodniť postihnutých občanov a pomôcť im vybudovať nový domov.

Štát je povinný zabezpečiť novú existenciu (domov) dôstojnú človeka aj ľuďom, ktorí stratili svoju vlasť následkom medzinárodných dohôd, vojnových konfliktov alebo boli z nej vytlačení.



Pôvod a zmysel štátu

Pôvod štátu treba vidieť priamo v ľudskej prirodzenosti. Na to, aby človek mohol rovzinúť svoje vlastné sily a schopnosti a dosiahnúť svoj cieľ, je potrebný taký rozsiahly útvar ako štát. Keďže Boh stvoril človeka ako spoločenskú bytosť, štát je nepriamym postulátom Božej vôle.

Aj Druhý vatikánsky koncil podčiarkuje, že štát vyplýva z ľudskej prirodzenosti a má presne vymedzený cieľ:
(GS 74) Jednotlivci, rodiny a rozličné spoločenské vrstvy tvoriace občiansku pospolitosť si uvedomujú svoju neschopnosť vybudovať sami osebe plne ľudský život a pociťujú potrebu širšieho spoločenstva, v rámci ktorého by všetci spoločnými silami pracovali na čoraz lepšom zabezpečení všeobecného dobra. Za tým cieľom utvárajú politické spoločenstvá rozmanitej formy. Politické spoločenstvo jestvuje teda v záujme verejného blaha, v ňom má plné opodstatnenie a svoj zmysel a z neho odvodzuje aj svoje pôvodné a vlastné právo. Verejné blaho však spočíva v súhre spoločenských podmienok, v ktorých by mohli jednotlivci, rodiny a organizácie plnšie a ľahšie dosiahnuť svoju vlastnú dokonalosť. Lenže v politickom spoločenstve sa zoskupujú mnohí a všakovakí ľudia, ktorí sa oprávnene môžu kloniť k rozličným mienkam. Aby sa teda politická pospolitosť nerozcapartila tým, že každý sleduje len svoj vlastný náhľad, je potrebná autorita, ktorá by usmerňovala sily všetkých občanov k spoločnému dobru, nie mechanicky a despoticky, ale predovšetkým ako mravná sila, ktorá sa opiera o slobodu a o zmysel pre zodpovednosť za prevzaté úlohy a povinnosti. Je teda jasné, že politické spoločenstvo a verejná moc majú svoj základ v ľudskej prirodzenosti, a preto tvoria časť Bohom stanoveného poriadku, hoci určenie politického režimu a výber vedúcich činiteľov sa ponecháva na slobodnú vôľu občanov.

Štát má napomáhať dosiahnuť človekovi svoj cieľ. Štát chráni vnútorný poriadok, pokoj a istotu na vlastnom území. Štátna autorita je vo vlastnom štáte ochrancom vlastníctva a života pred násilím, ako aj proti nepriateľským útokom zvonka. Zmyslom a úlohou štátu je nepochybne zabezpečovať sociálne a hospodárske istoty.

Katolíckemu chápaniu pôvodu a zmyslu štátu protirečí:
 teokratický výklad štátu, teokracia predstavuje štát ako čosi božské
 teória Nikolasa Machiavelliho, ľudí považuje za egoistov, plebs a iba mocný panovník je schopný vládnuť nad človekom-egoistom (moc je dôležitejšia ako morálka)
 koncepcia Tomáša Hobbesa, chápe človeka ako vlka a na to, aby nevznikla priveľká rivalita a chaos, je potrebný štát, štát vníma ako obranu proti egoizmu jednotlivcov
 teória Jeana-Jacquea Rousseaua, jednotlivec je sebestačný a pokojamilovný, pri budovaní štátu sa uplatňuje všeobecná vôľa
 teória Martina Luthera, postavená na presvedčení, že ak by prvý človek neupadol do hriechu, tak by ľudia žili v pokoji aj bez štátu, úlohou štátu je zamedzovať alebo likvidovať zlo zapríčinené hriešnym egoizmom
 súčasná protestantská náuka o štáte, zahŕňa dvojaký element – štát sa vysvetľuje ako božie správcovské usporiadanie a štátna autorita je zvýraznená „božími funkcionármi“ prostredníctvom ktorých Boh neviditeľne spravuje svet, funkciou štátu je prekaziť zlo, protestatnská náuka veľmi vyzdvihuje moc štátnej autority, dokonca i silnú ruku, ktorá je schopná držať egoizmus na uzde, v niektorých štátoch je aj dnes prítomné protestantské učenie o dvoch kráľovstvách, ktoré podporuje spojenectvo cirkvi a štátu


Moc a autorita v štáte

Moc a autorita sú výrazom prirodzeného práva. Pod pojmami moc a autorita v štáte i štátu rozumieme moc usmerňovať chod všetkého, čo je potrebné na dosiahnutie základného cieľa štátu, t.j. spoločného dobra.
Iba silný riadiaci orgán dotyčného štátu je schopný viesť občanov v ich rozdielnosti, zaručiť dosiahnutie spoločného dobra a umožniť všetkým jednotlivcom, rodinám a parciálnym spoločenstvám plný rozvoj. Silným riadiacim orgánom sa nemyslí diktatúra, štátna moc, ktorá rešpektuje a chráni slobodu občanov, môže byť nepochybne silná.

Vlastnosti, ktoré prináležia štátnej moci a autorite:
- jednotná
- plná, nie v zmysle, že sa mieša do všetkých oblastí života spoločnosti, ale plná moc štátu sa najlepšie uplatňuje v kompetencii a starostlivosti o spoločné dobro obyvateľstva
- zvrchovaná (suverénna), v otázke riešenia spoločného dobra musí byť najvyššiou a nezávislou inštitúciou, musí byť nezávislá aj od iného štátu
- donucovacia, musí disponovať nevyhnutnými prostriedkami na odstránenie vnútorných aj vonkajších javov, ktoré znemožňujú dosahovať spoločné dobro (je oprávnená aj z teologického hľadiska, lebo ľudský egoizmus ako dôsledok dedičného hriechu znemožnil dosahovať spoločné dobro v štáte, ak by tento nemohol prinucovať občanov, aby prispievali svojím podielom k budovaniu spoločného dobra – štát vzhľadom na svoju základnú úlohu zabezpečovania spoločného dobra má právo ukladať finančné poplatky, dane, pričom bremeno poplatkov musí byť únosné v duchu sociálnej spravodlivosti a vylúčením zneužitia)
- obmedzená, nesmie porušovať základné práva ľudskej osoby, samobytnosť rodiny a oprávnené záujmy parciálnych spoločenstiev
- nie je cieľom sama sebe, má slúžiť občanom

Podľa katolíckej koncepcie, ktorýkoľvek nositeľ (subjekt) štátnej moci si ju nadobúda na základe poriadku určeného Bohom (tým sa netvrdí, že dotyčný nositeľ moci a autority je priamo volený a poverený samým Bohom).

Štátna moc a autorita nie je iba v rukách vlády, ale aj sčasti v rukách ľudu. Katolícki teológovia od 16. stor. rozvíjali princíp suverenity ľudu, ktorému bol priaznivo naklonený aj Pius XII..
Existuje rozdiel medzi autoritou štátu a autoritou Cirkvi. Cirkevná autorita a služobná moc pochádzajú od Krista (zhora). Autorita a moc v štáte pochádzajú zdola a sa sčasti nachádza v rukách ľudu. Cirkev oficiálne nezastáva princíp ľudovej zvrchovanosti. Suverenita neprináleží jednotlivcom alebo skupine jednotlivcov, ale iba všetkému ľudu, ktorý stelesňuje výkon svojej moci a autority hlasovaním vo voľbách.

Štát ako taký nejestvuje bez ústavy, ale predpokladá ústavu ako základný právny poriadok. Štátna ústava je zbierkou základných pozitívnych zákonov budovaných na prirodzenom zákone, ktoré udávajú formu štátneho zriadenia a zaväzujú občanov aj vládnych predstaviteľov.


Demokratická forma štátu

Demokratická forma štátu najviac zopovedá dnešnému mysleniu a cíteniu. Vyrastá z požiadavky organizovať výkon vládnej moci takým spôsobom, aby sa zaručila zvrchovanosť ľudu a aby vládne mechanizmy slúžili na prospech samého ľudu.

Typy demokracie podľa účasti občanov na moci:
• priama, občania rozhodujú voľbami, referendom, plebiscitom a pod. o mnohých otázkach a opatreniach
• nepriama, rozhodnutia vykonávajú zvolení zástupcovia
• obmedzená, ak v učitých otázkach nemôžu rozhodnúť občania, ale výlučne vláda
• neobmedzená

Typy demokracie podľa ôsob, ktoré sú nositeľom moci a autority a najvyššími reprezentantmi v štáte:
• monarchistická demokracia
• republikánsko-prezidentská demokracia

Učiteľský úrad Cirkvi, ako aj sociálne učenie sa už viackrát vyjadrili k otázke demokratického systému. V prvom období demokratického hnutia (začiatok 19. stor.) si Cirkev uchováva veľmi rezervovaný úsudok, priam negatívny. V ďalšej fáze historického vývoja Cirkev zaujala voči demokracii zmierlivejší postoj. Uznala možnosť a legitímnosť demokracie (aj iných foriem štátu) za predpokladu, že sa demokratické štátne zriadenie bude usilovať o spoločné dobro v štáte a nebude okliešťovať Cirkev v jej evanjelizačnom poslaní. V posledných desaťročiach Učiteľský úrad Cirkvi uznal pozitívne stránky a výhody demokratickej formy štátu bez toho, aby absolutizoval túto formu štátu a nevidel i jej nebezpečenstvá.
Pius XII. videl v demokracii možnosť chrániť dôstojnosť a slobodu občanov. Demokracia si ale vyžaduje určitú vyspelosť obyvateľstva.


Cirkev uznáva demokratickú fromu štátu, ak zaručuje dôstojnosť a slobodu ľudskej osoby, aj prirodzené práva človeka.

Pozitívne prvky demokratického systému:
- uznávanie dôstojnosti a slobody ľudskej osoby
- možnosť občanov aktívne spolupracovať na zabezpečovaní spoločného dobra
- rozdelenie moci
- príležitosť občanov spolupracovať na vedení štátu, čo zabraňuje zneužitiu moci jednostrannými rozhodnutiami politikov
- predpokladom skutočnej demokracie je predovšetkým mravná výška reprezentantov štátnej moci

Riziká demokratického systému:
- nedostatočná mravná výška reprezentantov štátnej moci
- väčšina sa nemusí automaticky rozhodovať pre najlepšiu voľbu
- zneužitie slobody

Kresťan má zodpovedne spolupracovať v demokratickom vládnom systéme a napomáhať dosiahnutiu spoločného dobra občanov. Vyžaduje si to spravodlivosť a láska.
(GS 30) Prenikavé a rýchle premeny vyžadujú so zvýšenou naliehavosťou, aby sa nikto neuspokojil s čisto individualistickou etikou z nepozornosti voči vývoju vecí alebo z tupej zotrvačnosti. Povinnosti diktované spravodlivosťou a láskou sa plnia čím ďalej tým lepšie vtedy, keď každý, pričiňujúc sa o spoločné dobro podľa svojich schopností, so zreteľom na potreby iných, napomáha a podporuje aj verejné a súkromné ustanovizne, ktoré pracujú na zlepšovaní životných podmienok človeka.
Kresťan prispieva aj k formovaniu verejnej mienky, ktorá hrá významnú rolu v demokratickom štáte. Robí tak v zhode s evanjeliovými princípmi a učením Cirkvi. Kresťan je povinný využiť hlasovacie právo a platiť dane a iné poplatky v demokratickom štáte.
(GS 75) Nech sú teda všetci občania pamätliví na právo a zároveň povinnosť používať svoje slobodné hlasovacie právo v záujme všeobecného dobra.
V duchu evanjelia a podľa zásad sociálneho učenia Cirkvi patrí kresťanským laikom presadzovať a brániť kresťanské princípy v politickej práci.

Odpor (neposlušnosť) štátnej moci možno prejaviť:
 keď štátna autorita zámerne zneužíva svoju moc
 keď ničí spoločné dobro štátu
 keď postupuje nespravodlivo voči svojim podriadeným

(GS 74) Ak však verejná moc, prekročiac svoju kompetenciu, utláča občanov, nech občania nedomietajú to, čo si objektívne vyžaduje verejné blaho; ale nech im je dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov proti zneužívaniu verejnej moci, v medziach prirodzeného zákona a zákona Evanjelia. Konkrétny spôsob, akým politická pospolitosť organizuje svoje zriadenie a usporiadanie verejnej moci, môže byť rozličný, podľa rozmanitého svojrázu národov a ich historického vývoja. No vždy sa majú usilovať o formovanie vzdelaného človeka, na osoh celej ľudskej rodiny.


Cirkev a štát

Cirkev a štát sú rozdielne, autonómne inštitúcie. Sú nezávislé od seba, nepodriaďujú sa jeden druhému.
(GS 76) Cirkev vzhľadom na svoje poslanie a pole pôsobnosti nijakým činom nesplýva s politickým spoločenstvom, ani sa neviaže na žiaden politický systém, takže je symbolom a zároveň záštitou trascendentnosti ľudskej osobnosti. Politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom vlastnom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a samosprávne. Ale obidve, i keď z rozličného titulu, stoja v službe osobného a spoločenského povolania toho istého človeka. Túto službu budú môcť tým účinnejšie vykonávať na osoh všetkým, čím lepšie budú medzi sebou udržovať zdravú spoluprácu, ktorá berie do úvahy aj miestne a časové okolnosti. Veď človek sa nedá vtesnať len do časového poriadku, ale si v plnej miere zachováva svoje večné povolanie, hoci žije v ľudských dejinách.

Rozdiely medzi štátom a Cirkvou:
- štát je budovaný na prirodzenom práve, Cirkev patrí do nadprirodzeného poriadku
- cieľom štátu je zveľaďovať pozemské dobro občanov, cieľ Cirkvi je nadprirodzená spása ľudí
- štát vo svojej štruktúre a svojím zriadením podlieha historickému vývoju a zmenám, Cirkev vo svojom hierarchickom usporiadaní korení v Božom pláne

Vzájomné vzťahy (spojivá) štátu a Cirkvi:
- majú rovnaký pôvod v Bohu
- starajú sa o toho istého človeka (jeho prirodzenú a nadprirodzenú dôstojnosť)
- majú hlásať a chrániť mravný poriadok

Najideálnejšia forma vzťahov medzi štátom a Cirkvou je rozumná spolupráca, ktorá prirodzene predpokladá obapolnú nezávislosť. Spolupráca je len vtedy možná, ak štát rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby a zaručuje náboženskú slobodu.



4. SPOLOČENSTVO NÁRODOV

Cirkev so záujmom podporuje úsilia o vytváranie medzinárodného spoločenstva na duchovných a mravných, ako aj právnych, ekonomických a kultúrnych zásadách. V duchu svojej sociálnej náuky vyzýva všetky národy k spolupráci a bratskosti.


Postoj Cirkvi k otázke spoločenstva národov

Cirkev sama osebe sa vyznačuje univerzálnosťou, katolicitou. Už pápež Pius XXII. a po ňom ďalší pápeži vyslovovali potrebu budovať medzinárodnú jednotu, ktorá nachádza svoje odôvodnenie v spoločnom pôvode, prirodzenosti a cieli celého ľudského rodu, a zároveň jej budovaním sa vyhnúť konfliktom a neznášanlivosti každého druhu.

Pápež Ján XXIII. videl, že medzinárodné vzťahy sa tak rozvinuli, že nijaká krajina nie je schopná riešiť svoje sociálne problémy nezávisle od iných krajín. V encyklike Pacem in terris predkladá univerzálne a nedoknuteľné ľudské práva (a im korešpondujúce povinnosti) ako základ, na ktorom možno najistejšie budovať svetové spoločenstvo.

Druhý vatikánsky koncil v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes naliehavo podčiarkuje potrebu medzinárodnej spolupráce. Cirkev sa zasadzuje za medzinárodnú spoluprácu, aby sa tak mohla zmierniť nesmierna bieda vo svete a predišlo sa vojnám. Cirkvi ide o to, aby sa vytvorila efektívna medzinárodná sieť spolupráce medzi rozličnými krajinami a aby sa koordinovala pomoc bohatých krajín krajinám odkázaným na pomoc.

Pápež Pavol VI. sa v encyklike Populorum progressio zasadil za solidárnu spoluprácu medzi národmi.


Rozvoj národov a úspešná medzinárodná spolupráca ako záruka pokoja vo svete

Podľa Jána Pavla II. sa má vzájomná závislosť národov premeniť na skutočnú solidaritu, ktorá stojí na princípe, že pozemské dobrá patria všetkým. Solidarita je potom „cestou k mieru a zároveň aj k rozvoju“ (Sollicitudo rei socialis 39). V encyklike Centesimus annus zdôrazňuje, že existuje spoločná zodpovednosť za vyvarovanie sa vojne aj kolektívna zodpovednosť za podporovanie rozvoja.


Poteba organizovanosti v rámci spoločenstva národov

Z prirodzenej jednoty ľudskej rodiny vyplýva potreba organizovanosti, aby sa tak mohli dosiahnuť vytýčené ciele – spoločné dobro, rovoj a pokoj národov. Ľudstvo ako právne spoločenstvo je schopné uplatňovať svoju autoritu len vtedy, ak si vytvorí náležité organizačné štruktúry. K vytvoreniu účinnej celosvetovej organizácii nabádal už pápež Pius XII. a táto požiadavka zodpovedá Božej vôli. V konštitúcii Gaudium et spes sa podčiarkuje, že je nutné zriaďovať medzinárodné ustanovizne a v nich spolupracovať, aby sa tak mohlo účinnejšie potlačiť zlo vo svete.

Roku 1945 vznikla celosvetová významná inštitúcia – Organizácia spojených národov, ktorá si stanovila za cieľ bezpečnosť národov, pokoj vo svete a podporu medzinárodnej spolupráce a jej významným činom je vypracovanie Všeobecnej deklarácie ľudských práv (1948).



5. ETIKA PODNIKANIA

Morálna teológia resp. kresťanská etika ponúka jednotlivé princípy alebo normy, ktoré sú potom odvodené a dajú sa aplikovať v konkrétnych okolnostiach. Tieto princípy, ktoré sa ponúkajú v kresťanskej etike slúžia na usporiadanie spoločnosti a to nie len spoločnosti ako takej ale aj vzhľadom k podnikateľskému prostrediu.

Cieľom sociálnej náuky Cirkvi nie je presne skúmať to čo mi zažívame, ale predovšetkým ponúknuť orientáciu pre lepšie vykonávanie jednotlivých rozhodnutí práve v tomto podnikateľskom prostredí. Poslaním kresťanskej etiky nie je dávať konkrétne poučenie ale všeobecné normy, ktoré majú pomáhať v orientácii v jednotlivých rozhodnutiach.

Jednotlivé normy resp. princípy, ktoré sú predkladané slúžia ako referenčné vztyčné body. Je to slobodné svedomie jednotlivca, ktoré aplikuje tieto normy resp. hodnoty skryté v týchto normách na konkrétne rozhodovanie sa, teda na vyjadorvanie súdu nad skutkom, ktorý sa koná alebo už bol vykonaný. Nejde o tzv. morálku noriem (predkoncilovú).

Z kresťanského pohľadu sa pridáva už viac krát spomínaný fakt, že človek má stále tendenciu k dokonalosti, ku ktorej sme boli v krste povolaní všetci. Sme povolaní k plnosti života, k svätosti, tak ako to vyjadruje Božie Zjavenie. Vo väčšine prípadov sa toto povolanie k svätosti uskutočňuje skrze profesionálnu prácu (porov. LG). Práve preto sa morálna teológia snaží dať orientáciu pre uskutočnenie tohto povolania. Dáva jednotlivé princípy, ktoré nám majú pomáhať lepšie uskutočňovať naše povolanie k svätosti.

Jeden z problémov prítomných v hospodárskej sfére, ktorý je aj etickým problémom je problém investovania do jednotlivých zdrojov. Ján Pavol II. v Centesimmus annus (35) hovorí, že „Cirkev uznáva a rozpoznáva správnu funkciu zisku ako dobrého ukazovateľa chodu celej firmy.“ Avšak ďalej v tom istom bode poukazuje, že „nie iba zisk je jediným ukazovateľom. Stratégia celej akéjkoľvek firmy, s ktorou je spojené investovanie, nemôže byť absolútne determinovaná iba ziskom, ktorý sa chce dosiahnúť.“

Jednotlivé štúdie o firemnej stratégii upozorňujú, že nie je možné sa obmedziť iba na bezprostredný záujem, ktorý nasleduje a ktorý je spojený s touto konrétnou investíciou. Hovorí sa aj o tzv. humanizácii samotných investícii. Jedná sa predovšetkým o rešpektovanie ľudskej dôstojnosti aj v tejto podnikateľkej sfére vzhľadom na investovanie.
(KKC 2407) V ekonomickej oblasti si úcta k ľudskej dôstojnosti vyžaduje uplatňovanie čnosti miernosti, aby sa zmierňovala náklonnosť k dobrám tohto sveta. Aj čnosti spravodlivosti, aby sa chránili práva blížneho a doprialo sa mu, na čo má nárok, a tiež čnosti solidárnosti v zmysle zlatého pravidla a Pánovej štedrosti, ktorý, "hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili" (2 Kor 8,9).

Novým problémom je problém medzinárodného investovania.
(GS 65) Hospodársky vývoj musí zostať pod kontrolou človeka. Nemá sa teda ponechať len na vôľu neveľa ľudí alebo skupín, majúcich priveľkú hospodársku moc, ani na vôľu samotného politického spoločenstva alebo niekoľkých mocnejších národov. Naopak: treba, aby čím väčší počet ľudí každého postavenia a - na medzinárodnom poli - všetky národy mohli mať činnú účasť na jeho usmerňovaní. Priam tak je potrebné koordinovať dobrovoľné podujatia jednotlivcov a nezávislých spoločností s podnikmi verejnej správy a účelne i organicky ich usporiadať.

(GS 70) Čo sa týka investícií, tie majú byť zamerané na to, aby zabezpečili pracovné možnosti a dostatočný zárobok súčasnému i budúcemu obyvateľstvu. Všetci, čo rozhodujú o týchto investíciách a organizácii hospodárskeho života - ako jednotlivci, tak aj spoločnosti a verejné vrchnosti - majú mať tento cieľ pred očami a musia si uvedomiť svoju ťažkú zodpovednosť: na jednej strane dbať o to, aby sa zaistili potrebné prostriedky na slušné živobytie tak pre jednotlivcov, ako aj pre celú pospolitosť, na druhej strane hľadieť do budúcnosti a postarať sa o náležitú rovnováhu medzi požiadavkami terajšej individuálnej i hromadnej spotreby a nutnosťou investovať pre generáciu, ktorá má prísť. Nech sa vždy prihliada aj na naliehavé potreby hospodársky menej pokročilých národov a krajov. Čo sa týka meny, treba sa varovať poškodiť záujmy svojho vlastného národa, ako aj iných národov. Treba okrem toho urobiť opatrenia, aby tí, čo stoja slabo z hospodárskej stránky, sa nespravodlivo nepoškodzovali zmenou hodnoty peňazí.


(KKC 2438) Je mnoho príčin náboženskej, politickej, ekonomickej a finančnej povahy, ktoré prispievajú k tomu, že "sociálna otázka má dnes svetový rozsah".177 Solidárnosť je nevyhnutná medzi národmi, ktorých politika navzájom súvisí. A ešte nevyhnutnejšou sa stáva preto, aby sa urobila priehrada "zvráteným mechanizmom", ktoré sú prekážkou rozvoja menej rozvinutých zemí.178 Nesprávne, alebo dokonca úžernícke finančné systémy179, nespravodlivé obchodné vzťahy medzi národmi ako aj zbrojné závody treba nahradiť spoločnou snahou zmobilizovať zdroje pre ciele mravného, kultúrneho a ekonomického rozvoja tak, že sa znovu budú "definovať priority a stupnice hodnôt".180

(KKC 2440) Priama pomoc je primeranou odpoveďou na bezprostrednú a mimoriadnu potrebu, ktorú spôsobila napríklad prírodná katastrofa, epidémia a pod. Lenže tá nestačí na nápravu ťažkých škôd, vyplývajúcich zo situácie najvyššej núdze, ani na trvalé zabezpečenie nevyhnutných potrieb. Je potrebné reformovať aj ekonomické a medzinárodné finančné ustanovizne, aby viac oživili výhodné vzťahy s menej rozvinutými krajinami.181 Treba podporovať úsilie chudobných krajín, ktoré pracujú na svojom zveľadení a oslobodení sa.182 Toto učenie vyžaduje, aby sa aplikovalo osobitne naliehavo v oblasti poľnohospodárstva. Roľníci, najmä v treťom svete, predstavujú prevažne masu chudákov.

Vo finančnom systéme ide predovšetkým o realizovanie zodpovednosti a tá sa uskutočňuje skrze solidaritu, ktorá nie je iba čistým sentimentom ale stálou a trvalou determináciou snahy o spoločné dobro. Má byť snahou všetkých a každého pretože všetci sme navzájom zodpovední za všetkých.

Investovanie je jedno zo závažných a nie ľahkých rozhodnutí a preto môžeme hovoriť o morálnosti investícii. Pri kúpe tovaru sa finacie istej osoby dostávajú do systému, v ktorom môžu byť zneužité na isté investície, s ktorými osoba kupujúc si konkrétnu vec nesúhlasí a môže byť aj priamo proti nim. Človek kupujúc si práve jednu vec, sa dostáva do systému, s ktorým nemusí súhlasiť, ale už určitým spôsobom na ňom participuje a má na ňom aj určitú zodpovednosť.

Sociálne magistérium vyhlásilo, že každá investícia je morálnym a úplným rozhodnutím. Každá investícia, každé rozhodnutie nie je iba ekonomickým rozhodnutím, ale je predovšetkým rozhodnutím kultúrnym a určite aj morálnym. Práve preto sa dôsledky takýchto rozhodnutí (investícii) prejavujú ako na osobnej tak aj na spoločenskej úrovni. Tomuto princípu slúži morálna reflexia, ktorá je akoby prostredníkom medzi konkrétnosťou života a všeobecnými normami, ktoré sa ponúkajú v sociálnej náuke Cirkvi. Znamená to, že sociálna náuka Cirkvi chce ponúknuť nevyhnutnú orientáciu k ideálu.

Magistérium dáva veľmi všeobecné normy, vyjadruje veľmi všeobecné hodnoty, ktoré práve v konkrétnosti každodenného života sú niekedy veľmi ťažko aplikovateľné z dôvodu ťažkej pochopiteľnosť konkrétnej realizácie hodnoty ako takej pri rozhodnutí.

Morálna teológia predložila 6 princípov, ktoré môžu pomôcť pri realizácii morálnych hodnôt v každodennom živote:
1. nie je možné investovať do nemorálnych aktivít alebo používať zdroje pochádzajúce z nemorálnych aktivít - aby bola investícia dobrá musí spĺňať 2 podmienky:
- cieľ, ku ktorému je zameraná musí byť sám v sebe dobrý
- dovoľuje spolupracovať na spoločnom dobre
2. nie je vždy vhodné obdržať najväčší finančný zisk vo všetkých investíciach
3. peňažný zisk nejakej investície nie je jediným parametrom, podľa ktorého sa rozhodujeme
4. nemôžeme hovoriť, že existujú neutrálne investície, lebo všetky investície majú etickú dimenziu - najprv je nutná základná voľba robiť dobré rozhodnutia ale tá musí byť nasledovaná konkrétnymi dobrými rozhodnutiami, treba pamätať na rešpektovanie ľudskej osoby a cieľom má byť vytvorenie pracovných príležitostí
5. investícia pôsobí na konkrétne osoby a v konkrétnych spoločenských oblastiach, v ktorých firma, ktorá investuje pôsobí (plat, rešpektovani zákonov, používanie reklamy, vzťah ku kultúre)
6. v konečnom dôsledku každá jedna investícia vplýva na etickú kvalitu osoby alebo spoločnosti, ktorá investuje – každé jedno rozhodnutie determinuje subjekt, ktorý ho vykonáva a zároveň môžeme hovoriť o dvojitom efekte: tranzitívny a retranzitívny, čiže vplýva na spoločnosť a samotný subjekt

Žiadne komentáre: